Od Veroniky |

Na úvod » Vaše dopisy » Od Veroniky

Od Veroniky

Dnes jsem dostala tuto milou zprávu od Veroniky. Děkuji moc za její důvěru, 

že se podělila se svým příběhem. 

 

***

 

Dobrý večer pani Soňa,
chcem Vám len napísať, že ste pre mňa veľkou inšpiráciou a rada čítam Vaše "úvahy" ako ich zvyknete nazvať. Strašne veľa mi to dáva, nakoľko sme sa s priateľom tiež "dobrovoľne nasilu" ocitli mimo našej rodnej zeme. Hoci obaja s VŠ titulom, je nám to doma nanič platné a častejšie ako v práci bol priateľ na úrade práce. Tak nám veľmi chýba domov, a toľko večerov sme už preplakali pretože máme skvelé rodinné zázemie a preto je to o to ťažšie nevidieť sa (o chvílku to bude rok čo sme neboli doma). Práve som dočítala vašu zmienku o tom, ako berú Švajčiari cudzincov a tak mi (myslím že aj nám) hovoríte z duše. My sme v Nemecku, v úplne malom mestečku (cca 20 tisíc obyvateľov) kde snáď aj každý každého pozná preto nie sú príjemné tie spýtavé pohľady keď ideme po ulici a vravíme slovensky. Začali sme v McDonalde ale už po pár mesiacoch som vedela, že nie sme stvorení na prácu kde nám každý deň vyhadzujú na oči že sme cudzinci a najhoršia práca padne na nás (boli sme v čisto nemeckom kolektíve). Po 4 mesiacoch som začala posielať životopisy na rôzne ponuky práce, bolo mi takmer jedno kam, len sme chceli preč. Nakoniec sa nám podarilo dostať do 1 firmy cca 20 km odtial kde sme pretým pracovali, avšak nemali sme kde bývať. Tak to chvílu vyzeralo že síce bude práca ale spať ideme snáď pod most  (bez auta sa tu nedá dochádzať kvôli práci na smeny). Štastena stála pri nás a s pomocou 1 makléra sme našli garzónku kde dnes bývame. Obaja máme prácu na ktorú samozrejme netreba školu, sme v nemeckom kolektíve, na začiatku som tam pracovala len ja, ale nakoľko u nás panovala veľmi dusná atmosféra, kolegyne odchádzali rad-zaradom a šéf už nevedel koho vziať tak vzal na ženskú prácu môjho priateľa (teraz sme spolu nonstop aj v práci  ). Prvé 2 mesiace som si prešla poriadnym mobbing-om zo strany kolegýň. Rýchlo pochopili, že sa učíme rýchlo , možno rýchlejšie ako ony a preto nás chceli odtial silou-mocou dostať. Miestami som zvažovala, že to už nezvládnem, každý deň chodiť do práce s neurózou zo stresu, aké chyby zas budú hľadať (popritom ony polovicu smeny prekecali). Teraz sa to trošku ustálilo, a teraz sa konečne dostávam k téme o ktorej ste dnes písali: Aj keď sme cudzinci a pre nich vždy budeme, hneď ako som pochytila lepšie nemčinu ( 3 roky na gymnáziu nestačili na život v cudzine ale na to, že sme tu necelý rok myslím že to ide pekne) pochopili, že si nedám skákať po hlave. Mobbing sme riešili so šéfom, ktorý ako sa zdá to pochopil a dokonca sa postavil na našu stranu. Boli veľmi prekvapené, ako je možné, že si nejaká CUDZINKA dovolila vôbec prísť za šéfom a riešiť situáciu, ktorá ako som si všimla ani dnes nie je celkom vyriešená, pretože nakoľko sme malý kolektív (5 žien na smene) vždy keď príde niekto nový, a že tento rok sa nás tam vystriedalo požehnane, a čo i len trošku je šikovný, vymobbingujú ho preč. My sme na to hrdí, odkiaľ pochádzame, a veľmi to nechápu. Nechápu napr. prečo doma varím, prečo nemáme auto, prečo chodíme do práce pešo, prípadne na bicykli (ešte minulý týždeň sme išli na bicykli  ), prečo si do bytu nenakúpime nový nábytok ale máme starý...ani to ako veľmi sa tešíme na tieto Vianoce, že ich strávime so svojimi rodinami a takmer sme skákali meter od radosti keď nám šéf odobril voľno na dva týždne  

Dúfam, že sa Vám to podarí prečítať dokonca  a aj keď nie, začiatok určite. Budúci rok chceme absolvovať kurzy nemčiny na Volkshochschule a aj vaše okienka sú veľmi nápomocné  zatiaľ len tu na Fb ale keď bude kurz aktuálny, knižky sa budú hodiť Želám Vám pekný víkend, a Ďakujem za pekné úvahy, sú vždy povzbudením keď je tu človeku v cudzine ťažko na srdci.

 

 

***

 

Veroniko, přeji Vám hodně štěstí!